Up All Night ;*: One Thing 28

Poprosím komentíííík! ;) inak dnes sa začína "guláš" v príbehu ;DD Enjoy it! ;)

Ráno mi na dvere začal búchať neznámy páchateľ. Po búchaní prišiel na rad krik a zistila som že je to Kate. Prevalila som sa nabok a chcela spať ďalej, ale Kate mi vbehla do izby a stiahla paplón. Nejako extra mi to nevadilo ale začala mi byť zima. Zamrnčala som a posadila sa. "Že som sa dočkala." škerila sa na mňa. "Za pol hodinu nám ide taxík." povedala akoby nič a odišla. Keď sa ja vychystám za pol hodinu, tak to bude chcieť potlesk. Expresne som si vydrhla zuby, urobila cop, a vybrala nejaké biele tričko, rifle a čierny sveter. Schmatla som kabelu, kde som nahádzala životu potrebné veci (ak neviete tak peňaženka, mobil, vreckovky :D lesk na pery atď... :D) obula si čierne topánky a vybehla z izby. Jasné to by som nebola ja, keby som do niekoho nevrazila, tentoraz to bola Kate. Hahaha! To má za ten budíček. "Zato ma nemusíš prevalcovať." mrmlala. Zasmiala som sa a pomohla jej postaviť sa. Ale sa vymódila- baseballová trigovica, tilko, rifle a ide sa. Stell nás už nedočkavo čakal pri dverách. Tá mala na sebe bordové legíny, predĺžené tričko a šedý sveter. "Zase meškáme." povedala miesto pozdravu a vyštartovala k výťahu s kľúčami v ruke. "A kľúče?" zakričala som. "Dobre tak ja nechám otvorené a keď niekto bude chcieť nech príde na návštevu." Hodila mi kľúče a skoro pristáli v mojom ksichte. "Vedľa." zakričala som jej a bežala za nimi, lebo mali v úmysle ma tam nechať nech sa prejdem po schodoch. Skoro ma tie dvere na výťahu privreli ale inak v pohode. Pred hotelom nás čakal taxík. "Meškáte." pozdravil nás taxikár, keď sme nasadli. "Aj vám dobrý deň." povedala Stell a nadiktovala mu adresu. Viezli sme sa ulicami Londýna, ktoré som vôbec nepoznala a 10 minút zabili v zápche. Zastavili sme pred majestátnou tehlovou budovou. Vyzeralo to ako škola. Nestačí že som tam 10 mesiacov v roku a ešte aj teraz? Na vrátnici sme im rukami nohami vysvetlili že kam máme ísť a ten debil vrátnik ukázal na chodbu pred nami a povedal niečo v tom zmysle že posledné dvere vľavo, teda ak som dobre rozumela. Prebehli sme chodbou a vrútili sa do triedy. Sedelo tam pár ľudí a všetci na nás zvedavo pozreli. Vyučujúci tam zrejme nebol lebo nikto po nás nezačal húkať. Každá sme si sadli na stoličku, ktorá mala primontovanú malú dosku na písanie.(pls pustite si to aby ste mohli preciťovať spolu so mnou http://www.youtube.com/watch?v=0G3_kG5FFfQ) Po chvíli vošla do učebne osoba, kôli ktorej sa mi zastavilo srdce. Daniel. To meno som mala na srdci vyryté krvavými stopami. Začali sa mi vynárať spomienky, naše prvé rande, náš prvý bozk, spoločné chvíľe... až po to ako ma podviedol s tou ku*vou (pardon za výraz ale rozciťujem sa). Odpustila som mu všeličo ale toto nie. Stará rana na srdci začal opäť nanovo krvácať. Mala som chuť plakať ale musím byť silná! Len silný idú ďalej. Ľúbila som ho a v kútiku duše ho ešte stále ľúbim. Dlho som sa z toho dostávala, pomohli mi hlavne Stell a Kate. Dočasne som naňho vďaka nim zabudla ale keď som našla našu starú fotku znovu som sa do toho dostala. Plač, nekonečný plač. Niekde som to aj čítala: Jedna fotka, milión spomienok. Pozrela som na baby a tie ma obdarovali úsmevom. Vystrela som sa a prebodla ho pohľadom. Tiež asi nebol nadšený že ma vidí ale ja kôli nemu nebudem plakať ako doteraz. Predstavil sa nám ako náš nový učiteľ, rozdal učebnice, teda mne skôr hodil ako podal, povedal kedy bude ďalšia hodina a oznámil koniec. Vypochodovala som z učebne a hľadala toho vrátnika. Natrafila som naňho pri vchode a spýtala sa kde je riaditeľna alebo čo. Stručne mi vysvetlil kde sa nachádza a ja som sa vydala hľadať ju. kráčala som po dlhej chodbe, kde boli iba jediné dvere. Nadýchla som sa, zaklopala a vstúpila. V koženom kresle mohol sedieť asi šesdesiat ročný pán. "Prajete si niečo?" milo sa spýtal. "Áno, chodím sem na kurzy angličtiny a chcela som sa spýtať či nemáte iné termíny." milo som sa usmiala a dúfala že to zaberie. Pozrel do nejakých papierov a pokrútil hlavou. "Ospravedlňujem sa ale iného učiteľa ako pána Vošníka nemáme." Rýchlo som sa poďakovala a odišla. To moje šťastie! Pred vchodom stál Daniel a rozprával sa s vrátnikom. Chcela som okolo neho prejsť a ani sa naňho nepozrieť ale moje oči ma neposlúchali. Blúdili po ňom pohľadom až sa stretli s očami. Myslela som že sa v jeho pohľade utopím. Prebralo ma až zatrúbenie. Obzrela som sa a naproti mi už bežal natešený Niall. Privítal ma krásnym bozkom a objatím. "Baby sú už v aute, ide sa jesť." povedal mi a odtiahol ma do auta. Našťastie si nevšimol Danielov žiarlivý pohľad.