awojte :) no po vyše týždni ste sa dočkali časti :) nebude to nič svetoborné, dopredu upozorňujem :) ňo a k tomu článku o obnove, som raada, že niektoré čitateľky veria v nášho Nebeského Ocka :) dúfam, že aj vy, ktoré ste ešte nepoznali jeho lásku, tak ju raz spoznáte! :) a ešte prosím čeknite tento blog: http://
http://www.youtube.com/watch?v=yntovIEUzAw - na túto kapelku v novembri ideme, už sa teším!! :)
Vošla som do poloprázdnej kaviarne. Srdce mi divo búšilo a dlane som mala spotené. Už sa ani nepamätám, kedy som bola naposledy nervózna. Sadla som si oproti nej. Usmiala sa na mňa.
"Čo si dáš?"
"To je jedno." zašomrala som.
Zakývala na čašníčku a objednala nám dva čaje.
Prekrížila som si ruky a oprela sa o stoličku.
"No počúvam." vzdychla som si.
"Volám sa Helsy Bennetová. Keď som mala štrnásť žili sme na Floride v Amerike. Do školy prišiel nový chlapec, volal sa Chad a bol to fešáčisko. Problém bol, že mal 17 ale ani to nezabránilo mojim spolužiačkám aby po ňom išli. Z nejakého neznámeho dôvodu sa začal baviť práve so mnou, nechápala som tomu. Po mesiaci sme sa dali dokopy, boli to pekné ale aj smutné chvíle. Rodičom sa nepáčilo, že sa stýkam s Chadom, tak sme sa museli stretávať potajomky. Viem, bola som mladá a naivná a skočila som mu na lep. Vyspala som sa s ním a on ma potom odkopol. Preplakala som celé noci ale to nebolo nič oproti tomu, keď som zistila, že som tehotná. Často mi bývalo zle a neskôr som aj začala priberať. Mama si to všimla a zobrala ma k doktorovi, ktorý to len potvrdil. Mama na mňa hrozne nahúkala a otec sa na mňa nechcel ani pozrieť. Chceli aby som si to dala zobrať ale nato som nemohla ani pomyslieť. Predstava, žeby som zničila ľudský život bola pre mňa nereálna. Prestala som chodiť do školy aj sa stýkať s mojimi priateľkami. Ten deň, keď si prišla na svet si pamätám presne. Bolo prvého Decembra. Sedela som na balkóne a hladkala teba a prihovárala sa ti. Veľmi som ťa milovala, aj keď si nebola splodená z lásky. S rodičmi som sa ešte nerozprávala, čo bude s tebou po pôrode a to bola chyba. Začala si slabučko kopať ale po chvíli si kopala silnejšie, cítila som, že sa chceš dostať von. Začala som mať silné kŕče a postupne prichádzali aj kontrakcie. Zavolala som mamu a tá ma ihneď odviezla do nemocnice. Bol to ťažký pôrod ale nakoniec sme z toho vyviazli obidve bez žiadnej ujmy na zdraví. Sestrička mi podala do rúk malý ružový batôžtek. Bola si taká rozkošná, obzerala si si ma tými veľkými modrými očami. Zrazu si začala kričať a vytrhli mi ťa z rúk. Kričala som, nech mi ťa vrátia ale oni mi pichli nejakú hnusnú injekciu, po ktorej som zaspala. Neskôr som sa zobudila až na izbe. Mama sedela pri mne a prísne na mňa pozerala.
'Kde je moja malá?' to bola moja prvá otázka.
Mama na mňa iba pozrela a smutne pokrútila hlavou. 'Zomrela, zlyhalo jej srdiečko.'
Túto vetu si ešte doteraz pamätám. Bola som v depresiach, nikomu na mne nezáležalo. Keď ma prepustili, rodičia mi iba tak oznámili, že sa sťahujeme. Nemala som voči tomu námietky, k tomu mestu ma už nič neviazalo. Presťahovali sme sa do Talianska. Až teraz po takmer dvadsiatich rokoch sa mi mama priznala. Povedala mi, že ty žiješ a že si to museli vymyslieť, aby som sa netrápila ešte viac. Nejako som od nej dostala, kam ťa dali. Potom som zbalila kufre a odišla. Znenávidela som ich, viem, že mi chceli dobre ale zatajili mi, že moje vlastné dieťa existuje. Pricestovala som na Floridu a vyhľadala domov, kde si žila. Tam mi povedali, že si odišla do Anglicka. Tak som nakoniec pricestovala sem a našla ťa."
Zostalo ticho. Z jej očí tiekli slzy a z mojich sa tlačili tiež. Odpustila som jej, odpustila som jej všetko.
Bez slova som sa postavila a objala ju. Bola to dojemná chvíľa, ktorú nám prekazila čašníčka, tým, že zatvárajú.
Domov som išla celá vysmiata. V hlave mi stále blikalo: Máš matku, ktorá ťa miluje! Večer som ešte volala s Niallom, aby som mu všetko povedala. Hrozne sa tomu potešil a posial mi snáď milión pusiniek po telefóne.
Bol to úžasný pocit zistiť, že konečne mám aspoň jedného rodiča.
