My Love Is You 50

čauky, čauky :) no baby dnes je 50 jubilejná ale nič extra sa neudeje, lebo soplím každú minútu a ide mi hlava vybuchnúť, chcela som zostať doma ale mama, že načo budeš doma s nádchou?! Tak som išla jak taký idiot s červeným nosom ako Rudolf do školy, to iba ja toto môžem, áách :/ no neviem či som to už písala ale mám pre vás dôležitý oznam. Keďže som od 21 do 23 septembra na duchovnej obnove, kde pochybujem že bude prístup k netu a že vôbec budem mať čas rozmýšľať nad príbehom, takže bude taká trojdňová pauza. Viem, že bola aj tento víkend ale nič sa nedá robiť, je to povinné, takže tam pôjdem usmrkaná a všetkých tam nakazím..... nehehehe :DDDDD túto časť som písala ešte včera, tak sa nečudujte ak to bude čudné - mala som nervy na net, lebo nešiel ;D a dnes dopisujem na zajtra, lebo inak by ste nemali ani vo štvrtok časť :) ako sa tak pozerám, tak príhovor je pomaly dlhší ako časť :D :D do čerta aj s tými oznammi!! :D (neviem či sa to tak píše, lebo sa mi to nejako nepodarilo vyskloňovať :D) lúči sa s vami vaša usoplená Džana :D

Ostala som zarazená. Neverila som vlastným ušiam. Ešte raz som si ju prezrela. V tvári sa na mňa troška podobala ale inak žiadne spoločné znaky. Až na tie oči, tie mala presne ako ja.

„Zlatko, ja viem, že je to pre teba šok, ale dovoľ mi to vysvetliť.“

„Neoslovujte ma zlatko a odíďte prosím.“ Povedala som chladne.

„Emily, prosím.“ Pozrela na mňa smutným pohľadom, dokonca sa jej v kútiku oka zaleskla slza.

„Nie, odíďte.“ Zabuchla som dvere a zviezla sa po nich. Z očí sa mi začali valiť slzy, tak som im nechala voľný priebeh.  Celý život na mňa srala a teraz, pomaly po dvadsiatich rokoch sa tu ukáže a všetko má byť v pohode?! Mám jej skočiť do náruče a vybozkávať ju?! Ona nevyrastala v decáku. Ona aspoň vedela, že nejakú matku má, ja nie. Od nervov som tresla päsťou do zeme a rozvzlykala sa ešte viac. Jessie sa ku mne priplazila a mokrým ňufákom do mňa začala štuchať.

„Na teba sa nehnevám.“ Povedala som roztraseným hlasom a objala ju. Ona vždy vedela, čím ma potešiť  a ukľudniť.  O chvíľu tu zase niekto začala zvoniť.

„Nevravela som, aby ste odišli?!“ zakričala som.

„Zlatko, to som ja.“ Začula som známy Niallov hlas. Pootvorila som mu dvere aby mohol vojsť.

„Preboha, čo sa stalo?“ vyľakane sa spýtal, keď zbadal moje uplakané oči.

Bez slova som ho objala a rozplakala sa mu v náručí.

„Čokoľvek sa stalo, bude to dobré. Ššš.“ Odviedol ma do obývačky a usadil na gauč. Potichu som mu plakala v náručí. On ma hladkal po vlasoch a stále opakoval, že to bude dobré. Ani sa nepýtal, čo sa stalo, vedel, že mu to poviem, kedy budem chcieť.

„Bola tu ona, moja matka.“ Povedala som potichu.

Cítila som ako Niall stuhol, prestal ma hladkať po vlasoch.

„Najprv som nevedela kto to je, až potom povedala, že je moja matka. Nechcela som od nej nič počuť. Celý život na mňa kašľala a teraz, keď som konečne šťastná, tak sa tu objaví.“ 

„Myslím, žeby si s ňou mala prehovoriť.“ Odmlčal sa ale rýchlo pokračoval, lebo už som otvárala ústa, že mu idem nato niečo povedať.  „Viem, že to máš ťažké, že na teba kašľala celých 19 rokov, ale možno mala nejaký dôvod, prečo ťa opustila.“

„Ty sa jej zastávaš.“ Obvinila som ho a troška sa od neho odtiahla.

„Nezastávam ale viem, ako ma má moja mama rada.“

„Máš asi pravdu.“ Pripustila som.

„To ja mám vždy.“ Uškrnul sa na mňa.

„Asi by som sa mala ísť prezliecť.“ Povedala som po chvíli ticha a postavila sa.

„Ja proti tomuto nič nemám.“ Zasmial sa a ukázal na môj župan.

„Ale ja áno.“ Slabučko som sa usmiala a bežala sa prezliecť. Umyla som si uplakané oči a navliekla na seba niečo.

Prišla som za ním do obývačky. Celý večer sme sa rozprávali, ale téme Moja matka sme sa a

radšej vyhýbali.