One Thing 34

Čaute kočice ;) Dnes dám časť skôr aby si ju mohlo prečítať viac ľudí :) ale POZOR večer už nedám! lebo už nestíham ;) POVINNE vypočuť http://www.youtube.com/watch?v=oxqnFJ3lp5k ;)

Čakali sme v obývačke, kedy Jane naložia a ja som zatiaľ bola skrútená v Zaynovom objatí. Keď sanitári prešli okolo nás s lôžkom, Jane vyzerala úplne nehybne. Postavila som sa a potiahla Zayna za ruku. "Ideme?" spýtala som sa nedočkavo. Stell si ešte zobrala kabelku a vyrazili sme. Viezli sme sa rovno za sanitkou. Nikto celú cestu nepovedal ani slovo. Ja som sedela hlavou opretá o sklo a pozorovala som okolie. Zastavili sme pred nemocnicou a hľadali voľné parkovacie miesto. Keď sme ho konečne našli tak sme sa rýchlym krokom dostali do budovy nemocnice. Na recepcii sme sa spýtali kde Jane odviezli a už sme aj boli natlačený v maličkom výťahu a viezli sa na 4. poschodie. Chodba bola dlhá, prázdna a po bokoch bolo plno dverí. Zazreli sme sestričku tak som sa k nej rozbehla. Topánky mi nepríjemne vŕzgali na gumovej podlahe. Spýtala som sa jej kde leží Jane. "Akurát ju priviezli na izbu." ukázala na koniec chodby. Keď si všimla môj nechápavý pohľad dodala:"Dvere číslo 57." Usmiala som sa na ňu a kývla ostatným nech idú za mnou. Našla som dvere s čislom 57 a zaklopala som. "Načo klopeš?" spýtala sa Stell a vtrhla dnu. Jane ležala ZASE nehybne ako mŕtvola. Mala aj takú farbu. Bola porcelánovo biela. Oči pevne zavreté a pery mierne pootvorené. "Jane počuješ ma?" spýtala som sa jej s nádejou v hlase. "Nemôže vás počuť, je v bezvedomí." ozval sa hlas z kúta izby. Normálne so mnou myklo. Obzrela som sa a stál tam doktor a niečo horlivo zapisoval. "Pán doktor, bude v poriadku?" spýtala sa Stell. "Stratila veľké množstvo krvi, ale bude v poriadku. Je to bojovníčka, ale zatiaľ je v bezvedomí." žmurkol na nás a vyparil sa kamsi na chodbu. Sadla som si k nej na stoličku a chytila ju za ruku, ktorú nemala v obväze. Bola ešte aj napojená na infúziu. Niekomu zazvonil mobil, asi Harrymu keď sa vyparil na chodbu. O chvíľu prišiel naspäť a pritiahol si Stell na kolená. "Za chvíľu prídu chalani." oznámil nám.

Jane
Bola som obklopená čierňavou. Nevedela som kde som a ako dlho tam som. "Haló!" zakričala som. "Tu sa ti nikto neozve, možno tak ja." povedal niekto. Obzrela som sa ale nikoho som nevidela. "Som mŕtva?" spýtala som sa zo strachom. "Mŕtva? Neboj to nie ani nič na ten spôsob, len si v bezvedomí." zasmial sa neznámy pôvodca hlasu. "Kto si? Môžeš sa mi ukázať? Znervózňuje ma že ťa nevidím a rozprávam sa s tebou." priznala som sa. Z tieňa predo mnou vystúpilo mladé dievča. Mohlo mať toľko čo ja, blond vlasy, prenikavé zelené oči. Zdala sa mi povedomá. Bože veď to som vola ja! "Ako to že vyzeráš ako ja?" človek by si myslela že som sa scvokla. "Ja som ty, teda istým zmyslom." zasmiala sa moja kópia. "A čo tu robíš?" spýtala som sa jej. Bola som úplne zmätená. "Ja tu s tebou čakám kedy sa preberieš. Niečo ako doprovod. Haluz nie?" žmurkla na mňa. "A to bude kedy?" "Neviem, to závisí od toho kedy budeš schopná sa postaviť problémom hlavou. To čo si tu predviedla bolo pekne zbabelé." poznamenala. "Kebyže ti dá frajer kopačky pre nič za nič neviem čo by si robila." odvrkla som a sadla si za zem. Som zrelý prípad na psychinu, som v bezvedomí a rozprávam sa so svojím druhým ja. Nič lepšie sa mi už stať nemôže. Moja kópia, okej budem ju volať JA si sadla vedľa mňa. "Nieje to až také zlé." pohladila ma po ramene. "Mohla si tu byť sama." "To si mi pomohla." kyslo som sa na ňu usmiala. Sedeli sme potichu dosť dlho. "Myslíš že už môžem ísť." spýtala som sa jej. Zapozerala sa mi do očí. "Hej môžeš, rada som ťa spoznala." povedala mi a na rozlúčku ma objala. "A ešte taká malá otázka: ako sa stadiaľto dostanem?" "Aj by som bola zabudla." chytila ma za ruku a dotiahla do roho "miestnosti". "Drž sa." povedala mi a sotila ma. Letela som čierňavou a bála sa toho dopadu. Na moje prekvapenie som pristála vo svojom tele a prudko sa nadýchla a otvorila oči. Musela som vyzerať ako ryba na suchu a úprimne - bolo mi to jedno. Poobzerala som sa okolo seba. Boli tam všetci - Kate, Stell, Harry, Zayn, Liam, Louis a aj Niall. Ten sedel čo najďalej od všetkých so zvesenou hlavou. Ihneď ma Kate začala madžgať akoby som sa vrátila z ríše mŕtvych. Možno aj, svoj paranormálny výlet za mojím druhým ja si radšej nechám pre seba, aj tak by mi nikto neveril. Všetci ma objali, dokonca aj Niall-ten ma držal najdlhšie. To objatie mi veľmi chýbalo aj keď bolo iba kamarátske. "Jane sľúb že to už nikdy neurobíš." začala Stell. a Kate to za ňu dokončila:"Veľmi sme sa o teba báli." Z očí mi vytryskol vodopád sĺz. "Sľubujem." zašepkala som. Baby ma znova začali dusiť v spoločnom objatí.

Niall
Liamovi niekto volal tak odbehol. Zostal som tam sám z Louisom. "Ty si niekedy taký debil." povedal  Louis akoby tušil že sa stalo niečo zlé. Ja som iba nemo prikývol. Do izby sa vrútil Liam. "Chalani ideme do nemocnice." oznámil. V miestnosti zrazu zostalo chladno. "Čo sa stalo?" spýtal som sa potichu. Liam mi pomohol na nohy ale nič nepovedal. "Liam." zatriasol som s ním. "Jane sa podrezala." povedal a vyšiel z izby. Zrútil som sa na zem. Ako to mohla urobiť?! Jasné ešte sa jej čuduj ty idiot. Ty si od toho tiež nebol ďaleko. Postavil som sa na nohy a vyšiel pred garáž. Chalani už čakali v aute tak som rýchlo nastúpil. Cesta ubehla rýchlo a už sme stáli pred nemocnicou. Zaparkovali sme a už sme sa aj viezli výťahom na 4.poschodie. Dvere číslo 57. Zastal som. Pozrel som na Liama a ten si vzdychol a otvoril. Zrak mi padol na Jane. Bola celá biela a bez života ale aj tak prekvitala krásou. Mal som sto chutí ju pobozkať aby sa zobudila ale toto nie je rozprávka. Toto je realita. Sadol som si čo najďalej od všetkých a potichu počúval ako chalanom hovoria o jej zdravotnom stave. Toto všetko sa stalo kôli mne. Kebyže jej hneď nedám koniec a nechám ju vysvetliť mi to, tak by sa toto nemuselo stať. Sedel som pohúrený do svojich myšlienok keď sa v tom Jane nadýchla. Kate ju hneď začala stískať. Keď ju pustila začali ju objímať aj ostatný tak som sa pridal nech nevyzerám ako idiot, toho som už zo seba spravil dávno. Keď som ju objal pocítil som šťastie že je nažive. Nechcel som ju pustiť ale musel som. Sadol som si opäť na svoje miesto. "Jane sľúb že to už nikdy neurobíš." začala Stell. a Kate to za ňu dokončila:"Veľmi sme sa o teba báli." Jane sa rozplakala ako malá. Mal som chuť ju pred všetkými pobozkať ale toto nebola tá správna chvíľa. "Sľubujem." zašepkala a pokúsila sa o úsmev.